Úvod


Prvé základy fotografie možno hľadať už v dielach Aristotela, ktorý okolo roku 350 pred Kr. opísal princíp camery obscury. Po ňom sa optickými princípmi ako aj ich pratickým použitím zaoberal v 11. storočí napríklad Abu Ali Alhazen či v 15. storočí Leonardo da Vinci. Veľký krok k prvým fotografiám boli tiež optické pokusy Isaaca Newtona a zistenia G.B. Beccaria, ktorý roku 1757 objavil citlivosť chloridu strieborného na svetlo.

Prvý fotoaparát a prvá fotografia


Jozef Nicéphore Niépce so svojim bratom Claudiom v roku 1793 boli prví, kto skombinovali použitie optického zariadenia - camery obscury a látok citlivých na svetlo. V roku 1816 spolu skonštruovali prvý jednoduchý fotoaparát so šošovkou a pokúšali sa o prvé fotografie. Medzitým vypracoval T.V. Grotthuss teóriu chemických reakcií na svetlo. Nicéphore Niépce 16. septembra 1824 vytvoril prvú fotografiu. O dva roky neskôr sa mu už podarilo vytvoriť stálejšiu fotografiu na bázi cínovej doštičky pokrytej vrstvou asfaltu. Tomuto procesu v tej dobe vravel heliografia. V ďalších rokoch Niépce uzavrel dohodu o spolupráci s ďalším priekopníkom fotografie Louisom Daguerreom. Daguerre v roku 1835 objavil spôsob ako možno vyvolať obraz zachytený na postriebrenej doštičke pomocou ortuťových pár. O ďalšie dva roky sa Doguerreovi podarilo tento obraz ustáliť pomocou roztoku kuchynskej soli, to bol záverečný objav, ktorý konečne umožnil vtedajšiu fotografiu prezentovať verejne. Trvalo však ešte ďalšie dva roky zdokonaľovania a poznávania, kým Doguerre a Niépceho syn svoj objav zverejnili. Citlivosť dosiek s jodidom strieborným už bol taká veľká, že bolo možné používať expozičný čas 1/70 sekundy, ten za bežných svetelných podmienok umožňuje fotografovanie aj pomalšie sa pohybujúcich predmetov. Tieto procesy však boli stále nedokonalé, obrazy boli zrkadlovo otočené, nedali sa rozmnožovať a boli náchylné na poškriabanie. Prvé fotografické prístroje sa skladali z dvoch do seba zapadajúcich debničiek, v ktorých bol pevne vmontovaný objektív. Prvý Dogguerrov objektív bol vyrobený v parížskej dielni Giroux. Iné fotoaparáty, ako napr. de Seguirov mali objektív a matnicu spojenú pomocou koženého skladacieho mechu. V tej istej dobe doplnil Charles Cehevalier k fotografickému prístroju systém šošoviek, ktorý odstraňoval farebnú chybu - tzv. achromatický objektív. Podobne ako Niépce a Grotthuss sa problematikou v tej istej dobe zaoberal nezávisle na nich William Henry Fox Talbot, ten v roku 1839 prišiel na spôsob ako získané obrázky rozmnožovať procesom negatív - pozitív. Tabot však zatiaľ zhotovoval negatívy na papier, ktorý neskôr napustil parafínom aby sa stal priehľadným. Až tento papier potom presvietil aby získal pozitívny obraz, to však spôsobovalo, že na výslednej fotografii zostala viditeľná aj štruktúra papiera negatívu, čím sa znižovala ostrosť fotografií. Tento proces sa stal známy ako talbototypia. V tomto období sa slovenský vedec pôsobiaci v Budapešti a Viedni Jozef Maximilián Petzval zaoberal optickými vlastnosťami rôznych druhov skiel a vytvoril prvý vysokosvetelný objektív s ohniskovou vzdialenosťou 149 mm a svetelnosťou 1:3.5. Tento objektív neskôr začala s úspechom predávať firma Voigtländer. V roku 1847 Niepceho vnuk Claude Felix Abel Niépce zdokonalil talbototypiu, tak že namiesto papierového podkladu pre negatív používal sklenenú dosku, na ktorej bolo nanesené vaječné bielko s jodidom draselným. Vývojkou bola kyselina galová. Podobný proces vynašiel i Angličan F.S. Archer v roku 1857.

Prvá farebná fotografia


V tej istej dobe objavil škótsky fyzik James Clerk Maxwell, že každú farbu možno získať z troch základných farieb - červenej, zelenej a modrej. Cez takto sfarbené filtre zhotovil tri diapozitívy, ktoré premietol súčasne na bielu plochu do jedného obrazu a získal tak farebný obraz.

Významným pokrokom pre fotografiu bolo použitie bromidu strieborného - na svetlo najcitlivejšej soli, s ktorým začal v roku 1871 Richard Leach Maddox. K tomuto objavu sa pripojili aj ďalšie, keď Hermann Wilhel Vogel a viacerí ďalší vedci objavili nové organické farbivá, s pomocou ktorých sa podarilo zvýšiť farebnú citlivosť fotografického materiálu. V roku 1866 založil v meste Heba Friedrich otto Schott sklárne na výrobu optického skla. V tom istom meste už 20 rokov sídlila dielňa Carla Zeissa na výrobu objektívov. V 80. rokoch vzniklo mnoho dôležitých objavov, bola to jednak štrbinová uzávierka, ktorú v rovnakej dobe vynašli S.A. Jurkovskij a O. Anschütz ako aj elastický celuloidový materiál, ktorý si dal patentovať Hannibal Goodwin a neskôr sa začal používať ako podklad pre citlivý negatívny materiál. Ako prvá s ním prišla na trh americká firm Estman Kodak, tá roku 1888 prišla s celuloidovým filmom navinutým na cievke vo fotoaparáte, ktorý mohol na 1 film urobiť 100 snímok. Čoskoro sa začal veľký rozvoj nielen týchto nových fotografických materiálov, ktorý priniesol zlepšovanie ich vlastností, ale umožnil aj vznik pohyblivého obrazu - filmu, keď v roku 1895 bratia Auguste a Louis Lumiére patentovali prístroj na zachytávanie pohyblivého obrazu.

Prvý malý fotoaparát a prvý farebný fotoaparát

Tesne pred prvou svetovou vojnou prišiel nemecký mechanik Oskar Barnack s prvým prístrojom malého formátu, ktorý začala vyrábať roku 1913 firma Leitz pod názvom Leica (Leitz Camera), jednalo sa o prvé fotoaparáty používajúce neskôr veľmi rozšírený 35 mm film. V tomto období priekopník farebnej fotografie S.M. Prokudin-Gorskij na základe dávnejších Maxwellovych pokusov vytvoril vlastný fotoaparát, ktorý umožňoval vytvárať farebné snímky.

Koncom 20. rokov firma Franke & Heidecke priniesla na trh dvojoké zrkadlovky stredného formátu. Objavili s tiež nové kvalitné objektívy Doppel-Plasmat, Ernostar, Kino-Plasmat, ale hlavne Sonnar a Tessar firmy Zeiss a Elmar firmy Leitz.

V roku 1935 nastal prelom vo farebnej fotografii, keď firma Kodak uviedla na trh prvý inverzný farebný film Kodachrome a o rok neskôr ďalší označený Agfacolor. Rozvoj farebného filmu sa však naplno začal až po druhej svetovej vojne.

V 70. rokoch prišla firma Polaroid s aparátom Polaroid SX-70, ktorý vytvorené snímky sám vyvolával na špeciálny papier so svetlocitlivým materiálom, ustaľovačom aj vývojkou.


Prvá digitálna fotografia, digitalizácia


V druhej polovici 20. storočia začal vývoj digitálnej fotografie, najprv hlavne na vedecké účely. Prvý digitálny fotoaparát vyrobil Steven Sasson, pracovník firmy Eastman Kodak. Prvú snímku aparát vyhotovil v decembri 1975. Prístroj používal svetlocitlivý snímač CCD vyvinutý firmou Fairchild Semiconductor v roku 1973. Rozlíšenie čiernobieleho obrazu bolo "len" 0,1 megapixela. S digitálnym záznamom svetla laborovali v nasledujúcom období viaceré veľké firmy ako Sony, či Canon.

Steven Sasson

 

Prvý digitálny fotoaparát na svete z roku 1975

Prvým použiteľným digitálnym fotoaparátom bol Fuji DS-1P z roku 1988, ktorý zaznamenaný obraz nahrával na 16 MB pamäť, ktorá musela byť neustále napájaná elektrickým napätím. Stále sa však jednalo o veľmi drahé a komplikované prístroje. Vývoj digitálnych fotoaparátov v tej dobe urýchlil vznik štandardov JPEG a MPEG. V roku 1991 prišiel Kodak na trh s prvou digitálnou zrkadlovkou Kodak DCS-100. Mala rozlíšenie 1,3 megapixela a len samotný senzor stál v tej dobe 13 000 amerických dolárov.

Prvý digitálny fotoaparát vybavený LCD displejom na zadnej strane, pre prezeranie vyhotovených snímok bol Casio QV-10 z roku 1995. Prvý aparát, ktorý používal polovodičovú pamäť Compact Flash bol o rok starší Kodak DC-25. Výhoda digitálnej fotografie, najmä pre amatérov bola evidentná. Nebolo potrebné vyvolávať celý film, fotograf si mohol prezrieť záber ihneď po odfotení na displeji, nepodarené snímky vymazať prípadne okamžite zopakovať.

Digitálny fotoaparát Casio qv10 z roku 1995

V roku 1996 sa na trhu objavila technológia Advanced Photo System (APS). Nový systém mal zjednodušiť a vylepšiť klasickú analógovú fotografiu, no vo vzrastajúcej konkurencii čoraz lepších digitálnych fotoaparátov neobstál.

V roku 2000 americká firma Foveon Inc. predstavila novinku CMOS senzor Foveon X3, ktorý je podstatne dokonalejší ako ostatné dovtedy používané snímače. Dodnes bol tento snímač použitý hlavne v digitálnych zrkadlovkách firmy Sigma.

V roku 2002 firma Contax prišla na trh s prvým full frame digitálnym fotoaparátom Contax N Digital, ktorý ma snímač široký 35 mm.